Dôležitým medzníkom vo vývoji našich krajín bolo pokrstenie uhorského kniežaťa Gejzu a jeho syna Vajka, neskoršieho kráľa Štefana I., z ktorého sa stal horlivý podporovateľ novej viery.
Začiatkom 11. storočia veľkú časť Slovenska pripojil k svojej ríši poľský panovník Boleslav Chrabrý. Až v roku 1018 uzatvoril so Štefanom I. dohodu o hraniciach oboch štátov, v rámci ktorej sa vzdal nárokov na väčšinu územia južne od Karpát. Až po tejto dohode začali prenikať Maďari do severnejších oblastí Slovenska a do konca storočia začlenili do Uhorska celé dnešné Slovensko.
Štefan I. položil za svojej vlády aj základy cirkevnej organizácie v Uhorsku, keď zakladal nové biskupstvá a podporoval aj výstavbu nových kostolov (okrem iného nariadil, aby si každých desať osád postavilo a udržiavalo jeden kostol, pokiaľ tam už nestál). Takisto pochovávať sa malo už len výlučne pri kostoloch. Za jeho vlády bola taktiež zavedená osobitná daň určená pre cirkev - desiatok, teda jedna desatina z úrody, neskôr aj z prírastku hospodárskych zvierat.
V druhej polovici 11. storočia si už Uhorské kráľovstvo upevnilo svoje postavenie v strednej Európe, aj keď v ňom stále prebiehali mocenské boje medzi Arpádovcami. Súčasne sa dovršuje feudalizácia spoločnosti, v ktorej sa kráľ stal vlastníkom všetkej pôdy v kráľovstve.
Rozkvet v tejto dobe zažívalo Nitrianske kniežactvo, keďže jeho vládcovia viedli samostatnú politiku, disponovali vlastným vojskom a razili aj vlastné mince. Viacerí nitrianski vojvodovia sa dostali aj na uhorský trón. Nitrianske kniežactvo zaniklo ako samostatný územnosprávny celok začiatkom 12. storočia a územie Slovenska sa stalo integrálnou súčasťou Uhorska. Ako svedok tých čias stál na Martinskom vrchu ešte začiatkom 20. storočia kostol sv. Martina. Na hradnom vrchu máme aj písomne doložený kostol, v ktorom boli uchovávané ostatky svätých Svorada a Benedikta. Archeologický výskum v posledných rokoch objavil časti muriva z tejto stavby.
Politický vývoj ovplyvnil aj architektúru, obzvlášť sakrálnu. Na jednej strane u nás pretrvávala veľkomoravská tradícia (najmä v severnejších oblastiach), na strane druhej k nám postupne preniká vtedy nový románsky sloh zo západnej a juhovýchodnej Európy, keďže Štefan I. v záujme upevnenia kresťanstva v Uhorsku pozýval kňazov, rehole i rytierov zo západnej Európy.
Ranorománsky sloh sa u nás zvykne datovať od polovice 11. storočia. Prináša so sebou aj typické prvky ako sú štrbinové a združené okná či ústupkový portál. Tieto prvky sa využívajú predovšetkým na sakrálnych stavbách - ide najmä o kláštory a, ako nový prvok, jednoloďové zemepanské kostolíky.
Popri staršom kláštore na Zobore pri Nitre vzniká rad nových kláštorných komplexov benediktínov (Hronský Beňadik, Diakovce, Spišská Kapitula-Pažica, dnes však už spochybňovaná). Zvyčajne išlo o väčšie, často trojloďové stavby s dvojvežovým západným priečelím. Kláštory plnili u nás dôležitú úlohu v sprostredkovávaní nových umeleckých podnetov z vyspelejších oblastí pre svoje okolie. Ani jeden z nich sa však nezachoval v pôvodnej románskej podobe. Ďalší významný trojloďový kostol zasvätený Najsv. Spasiteľovi postavili v tomto období aj v Bratislave na ruinách veľkomoravskej baziliky.
Na vidieckych sídlach šľachty - dvorcoch - vznikali od polovice 11. storočia zasa menšie kostolíky s apsidou a západnou emporou. Do tohto obdobia kladieme vznik prvého kostolíka v Dražovciach či Krásne. Zrejme o niečo starší bol pomerne veľký kostol objavený v polohe Bíňa-Apáti, slúžiaci ako rodový chrám tunajším Hunt-Poznanovcom. Koncom 11. storočia už zrejme stál prvý kostolík v Liptovskej Mare a Hradišti.
Ako stavebný typ sú stále rozšírené aj rotundy, pri ktorých sa ešte nadväzuje na veľkomoravskú tradíciu (napr. Michalovce, tu je však možný aj starší pôvod), ale aj na aktuálne podnety z okolitých krajín (České kráľovstvo - dodnes stojaca rotunda v Skalici). Základy ďalších centrálnych stavieb archeológovia objavili aj pri Spišskej Kapitule (baptistérium), na Devíne (postavená možno už v 10. storočí), v Bratislave i Martine.
esteban
© 2007 - 2012