Nie väčšie ako pieskovisko (aj o zaniknutom kostolíku na Devíne)

Sedela som na nízkom múriku a oddychovala počas prechádzky, pre ktorú sme sa rozhodli, keďže bolo pekné počasie a tiež vďaka akcii, počas ktorej bol vstup do múzeí a hradov pre všetkých voľný. My sme si práve kvôli počasiu zvolili Devín.

Ani alergia ma nemohla zastaviť, aby som si nevychutnala lúky v areáli. Zadychčaná a spokojná som sa posadila na múrik, nie náhodne pri zvyškoch kamených múrov načrtávajúcich pôdorys veľkomoravského kostolíka. Vďačné miesto pre každého po histórii lačného jedinca. Vďačné však aj pre mňa. I keď moje oči a myšlienky hodnotili niečo úplné iné.

Sledovala som tie usporiadané kamene vytvárajúce priestor len o málo väčší než detské pieskoviská na našom sídlisku. A v hlave sa mi premiesila stará známa úvaha. Koľko ľudí sa asi mohlo zmestiť do takéhoto malého kostolíka? Na túto moju, neraz i nahlas vyslovenú otázku, sa mi vždy dostalo objasňujúcej a podloženej odpovede, ktorá zahŕňala vysvetlenie vtedajšej situácie v oblasti kresťanstva a pravdepodobného počtu jeho stúpencov.

Ale moja otázka skrývala niečo viac než matematické plošné miery. Bol v nej tichý obdiv pred každým z nich. A túžba byť ich súčasťou. Niežeby som chcela žiť v nejakých dávnych dobách, moje myšlienky sa sústredili výhradne na túto jedinú oblasť. Neriešila som pomery, pohnútky, hodnoty. Len tento malý kostolík. A všetky ostatné jemu podobné. Či už sa z nich zachovalo len takýchto pár kameňov alebo ešte stáli so všetkou hrdosťou čias.

Bola som v mnohých kostolíkoch, kostoloch, bazilikách či katedrálach. Ale moje pocity, túžby duše v nich, boli vždy rovnaké. Niežeby som vždy, keď vstúpim na posvätnú pôdu, okamžite podľahla hĺbokým úvahám. Bolo tu však niečo, čo mi vždy dalo jasne znať, že moje miesto bude tu. V týchto malých, jednoduchých kostolíkoch, kde sa okrem mňa zmestí ešte nanajvýš pár ľudí.

Myslím, že aj niekto, kto do kostola vstúpi nanajvýš tak náhodou či omylom, si domyslí, že toto miesto má slúžiť na Božiu oslavu. Veľmi všeobecne vyjadrené. V tejto súvislosti som aspoň pochopila zmysel monumentálnosti veľkých kostolov. Precízne umelecké vyjadrenia, obrovské maľby, sochy, oltáre. Čím ohromujúcejšia krása, tým dôslednejšia oslava. Chápala som pohnútky. Nie však potrebu. Mne moje vnútro diktovalo niečo úplne iné.

Pre mňa bol a stále je každý vstup do kostola ako dôverná návšteva. No čím okázalejšie boli priestory, ktoré ma prijímali, tým zložitejšie bolo pre mňa nájsť v nich hostiteľa. Jednoduchšie povedané, bolo tu to niečo, čo bolo pre mňa rozhodujúcejším ukazovateľom, než rozpačité pocity už len zo samej veľkoleposti okolo mňa. Zmysel týchto návštev nie je pre mňa skrytý len v povrchnej zdvorilosti a preto vždy, keď je to možné, dám priestor svojím túžbam, prosbám, ale i obavám a tiesni, aby tu ožili v dôvere mojich modlitieb.

A práve tu cítim ten obrovský rozdiel, tú priepastnú odlišnosť, ktorá má svoj zrod v mojom srdci, nie v priestore a interiéri. Kým na mieste, ktoré priam kričí velebou, mne tých pár nesmelých slov uviazne v hrdle, naopak tam, kde oslavou sú len múry a ticho, sa mi priam rinú z úst. Kým tam, kde sa mi oči môžu pásť na výjavoch na plátne či v kameni, ja ich musím sklopiť, aby som vôbec dokázala dať myšlienkam smer. Naopak tam, kde hľadia len do kamenia holých stien, sa už len jedným pohľadom dá povedať viac než stovkami slov.

Vstúpiť do toho veľkého sveta, bolo ako sa stratiť v dave, v chlade, i napriek súčasne zabezpečenému kúreniu. Kaplnka, kostolík v poli boli však objatím, zahriatím duše, napriek chladu nedotknutých stien.

Ja viem, vysloviť tieto slová nahlas, opäť by som dostala odpoveď, že každá doba si žiadala svoje. A ľudia v nej žijúci boli jej súčasťou, prirodzene vyjadrujúci svoje postoje a city. Ja však žijem v tejto dobe. A môžem si vybrať. Netvrdím, že moje vnímanie je správne, či vhodnejšie. Poznám ľudí, ktorí to cítia presne naopak. Tiež viem, že vôbec nie je rozhodujúce kde alebo ako. Pre mňa je to však už raz tak.

Zoskočila som z múrika a pokračovala v prechádzke. Keď som sa však obzrela, musela som sa pousmiať. Nevidela som len pár kameňov. Videla som všetky tie úžasné miesta, ktoré mi dali toľko vzácnych, krásnych chvíľ pokoja a radosti. Hoc neboli väčšie než pieskovisko...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o veľkomoravskom kostole na Devíne: Kostoly spod zeme