

Apsidy boli charakteristickým znakom kostolov v období stredoveku, až do nástupu gotického slohu. Hoci ich využívali pri svetských stavbách už Rimania, o čom ostatne svedčia aj nálezy na Devíne, či v Stupave, práve stredovek priniesol ich masové rozšírenie v strednej Európe v súvislosti so šírením kresťanstva.
Kostolíky a rotundy s apsidou či apsidami sa u nás začali stavať hneď na úsvite murovanej sakrálnej architektúry v 9. storočí a prežili až do 2. polovice 13. storočia, kedy už nevyhovovali predstavám nastupujúcej gotiky a ani rastúcim nárokom na priestor pre kňazov a oltáre. Práve v období gotiky padli mnohé apsidy našich kostolov „za obeť“ väčším a dlhším presbytériám.
Apsida ako stavebný prvok však napriek tomu ani v nasledujúcom období úplne z architektúry nevymizla. Stavitelia sa k nej vracali v období baroka, vo zvýšenej miere opäť v súvislosti s historizujúcimi slohmi koncom 19. a začiatkom 20. storočia (neorománske stavby) a ani dnes nie sú zabudnuté, čo dokazuje napríklad nový kostol bratislavskej Dúbravke.
esteban