Miesto pokoja (o sv. omši na Katarínke)

Každý človek si zaslúži, aby raz našiel miesto, ktoré si nájde to „svoje miesto“ v jeho duši. Také, ktoré mu bude útočiskom, azylom a ochrancom pred celým svetom a občas aj pred sebou samým.

Ja som dieťa šťasteny, pretože moja duša skrýva takýchto miest dokonca niekoľko. Nie sú však preto vzájomne menejcenné. Naopak, každé z nich skrýva vlastné čaro, silu a ducha. Túžim po návrate k nim rovnako intenzívne, pretože zážitky a pocity, ktoré sa mi k nim viažu sú každé osobité a neopakovateľné.

Jedno však viem isto. Návrat k nim znamená útechu v jej skutočnej podstate. Žiadne povrchné odreagovanie, či rozpačité utešovanie z povinnosti, či slušnosti, ktorých sa nám neraz dostáva, keď nás už naše trápenie prenikne do takej miery, že pokorí aj zarytú nevšímavosť okolia. Tieto miesta prinášajú niečo omnoho jednoduchšie a snáď aj preto tak zložito dosiahnuteľné. Pokoj. Vzácny a nenahraditeľný poklad každej ľudskej duše.

Žiadne miesto na svete, či už je skryté v lesoch, na vrchole kopca, či zátoky rieky nemôže samo o sebe poriešiť bolesti, trápenia a krízy, na ktoré vie byť život taký bohatý. Ale vedia niečo ešte úžasnejšie. Pokoj, ktorým nám zahltia dušu, je totiž univerzálny. Prináša silu, odhodlanie, zmysel do všetkých trápení, ktoré si prinesieme vo svojich umorených dlaniach, aby sme ich tu opatrne predložili pred premožiteľa našej slabosti sa im postaviť.

Viem celkom iste, že Katarínka je takýmto útočiskom pre mnohé duše, ktoré pod týmto názvom vidia rozhodne viac, než obyčajné ruiny rozpadnutého kláštora, ktoré sa snaží zachrániť skupinka nejakých nadšencov. Ich vzťah k tomuto miestu je jedinečný. Ale mne neprislúcha, aby som hovorila za nich.

Možno to z predchádzajúcich slov tak nevyznieva, ale ja k nim nepatrím. Moja duša však v sebe nesie množstvo podobných zápisov, preto si dovolím tvrdiť, že tuším, ako im toto miesto mohlo zapustiť korene do tých ich. Mňa očarilo už na prvý pohľad, ale už pri tejto prvej návšteve som akosi podvedome akceptovala ich nárok na jeho plnú silu. Tak, ako keď ja na moje miesta útechy, privediem niekoho ďalšieho.

A hoci vidím, ako sa aj jemu dostávajú pod kožu, viem, že nemôže cítiť to, čo ja. Jednoducho moja minulosť je už hlboko spätá s týmito miestami a on ako prvonávštevník si ešte len začína budovať silu z novej skúsenosti. Preto som vtedy, aj počas ďalších návštev s úctou a pokorou prijala veľkodušnú ponuku na môj vlastný zážitok z atmosféry tohto miesta, ale zároveň som vedela, že dostanem z neho len nepatrnú časť. Koniec koncov len nepatrnú časť zo seba som tu nechala aj ja sama.

Čím viac sa dáva, tým viac sa dostane. Ale vedela som, že aj tento drobný dielik má svoje nenahraditeľné miesto v stavebnici môjho života. Presne ako povedal kňaz počas svätej omše medzi týmito múrmi pokoja. Každý kameň má svoje miesto, či je malý a či veľký. Bez neho by bol ohrozený celý múr.

Veru na túto svätú omšu som sa tešila už veľmi dlho. Z viacerých dôvodov. Túžila som po spoločenstve v pravom zmysle slova. Nielen v tom praktickom, ktoré naplní svoju podstatu už len samotným faktom zoskupenia. Pretože túto podmienku spĺňa aj ranná tlačenica v mestkej doprave a rovnaké nadšenie z prítomnosti v tomto spoločenstve som s trpkou bolesťou neraz vnímala aj na nedeľných bohoslužbách.

Vedela som však, že ten, kto sa za týmto účelom vyberie medzi múry tejto stavby, nespraví tak len z pohnútky nútenej povinnosti, či pre pokoj v dome. Ale ešte viac prahla moja duša, zmietajúca sa okrem iného aj v menšej duchovnej kríze, po tom zázraku spojenia prirodzenosti svätej omše na takomto mieste. Akoby sa človeku otvorili oči a s nimi aj srdce.

Kedy majú slová smerované do nebies väčšiu váhu, než keď náš pohľad smeruje priamo do neba? Či slová kňaza, obrady, prosby, dary; všetko preniká až do hĺbky. Úplne prirodzene sa vytratí potreba vedomého nútenia sa do pozornosti. Preniká nás celých. Ťažko sa vyjadriť slovami. Duša každého ma svoje vlastné.

Snáď poviem len toľko, že som mala pocit, akoby si Ten, ktorého som sem prišla hľadať, zrazu len prisadol k nám na deku a s nenútenou prirodzenosťou a nadšením sledoval, čo sa tu dialo na Jeho vlastnú počesť. Jednoducho mi bol bližší ako kedykoľvek predtým. Akoby vedel, že som Ho sem prišla hľadať a teraz sa s lišiackym úsmevom nechal nájsť.  Tak ako vždy, keď prinesie ľuďom svoj vzácny dar. Nie nadarmo sme ako prvé začuli slová - Pokoj vám...

Ďakujem všetkým, ktorí sú svojimi činnosťami a oduševnením jeho spolutvorcami a verím, že si ešte občas budem môcť prísť načrieť do jeho hlbín.