Pre babinky a babičky v našich životoch... (z výletu do Petrovej Lehoty)

Zrejme nikdy nenájdem tie správne, výstižné slová, ktoré by vyjadrili, ako si vážim tú česť byť vnučkou mojej babinky. Akou významnou súčasťou môjho života bola som sa pokúsila zvečniť v slovách už neraz. Nedávno som prežila milú skúsenosť, ktorá mi priniesla trochu iný pohľad na jej miesto v mojom živote.

Spomenúť všetko, čím život mojej babinky ovplyvnil ten môj, by znamenalo rozbehnúť sa do mnohých smerov. Patrila k výnimočným ľuďom, svätcom našej doby a osobných životov, ktorí nás učili bez toho, aby nás učili. Čo všetko nám odovzdali, často zisťujeme až s odstupom času, keď si uvedomíme, že mnohé z toho, čo si vážime na seba samých, je presne to, čo sme si podvedome osvojili práve od nich. Život často prinesie situácie, ktoré mi pripomenú, aké veľké šťastie som mala, že práve ja som mohla zažiť prítomnosť takéhoto človeka. A potom aj s väčším pochopením prijať chovanie tých, ktorí toto šťastie nemali.

Jednoduchosť, pokora, prirodzená obeta jej života. Aj ľudská slabosť, ktorou mi však bola ešte bližšia, lebo ju robila skutočnou. A to bolo to, čo chýbalo skvostným opisom skvostných ľudí, pri ktorých autori zabúdali na túto krehkú, ale takú podstatnú skutočnosť. Ťažko budem veriť vo vlastnú schopnosť pripodobniť sa niekomu, kto je dokonalý.

Ale súvislosť, pri ktorej som teraz spomínala na babinku nebola ani tak v tom, čo mi dala, skôr som v myšlienkach zablúdila k tomu, prečo mi tak chýba. Prirodzene bola súčasťou môjho života odkedy som sa narodila, cez detstvo a dospievanie. Súrodenci vyrástli a odsťahovali sa, môj otec zomrel tesne na prahu mojej dospelosti,  aj môjho psa som vypiplala od ledva odstaveného šteniatka až po jeho starobu, do môjho života vstupovali noví ľudia a iní sa vytrácali. Vydala som sa a môj život sa zmenil od  základov. Mala som vlastnú domácnosť, a tak som prišla aj o každodenný kontakt s mamou, ale niečo sa nezmenilo-babinka tu bola stále.

Nikdy neprestanem byť vďačná môjmu manželovi, ktorý mi daroval najvzácnejší dar, keď nepretrhol toto puto a napriek rozpakom okolia vytvoril tento netradičný model rodiny. Aj keď ho k tomu netlačili žiadne vonkajšie okolnosti alebo bočné úmysly. A Bohu ďakujem, že mi takto dal vzácnu možnosť splatiť babinke aspoň zlomok z toho, čo nám všetkým odovzdala svojím životom a mohla som tu byť pre ňu do jej poslednej chvíle.   

A zrazu tu nebola. Keď časom pominula úľava z vedomia, že sa už netrápi, keďže posledné mesiace bojovala s ťažkou chorobou, začalo sa pomaly vynárať to zvláštne prázdno. Nevedela som a ešte stále nedokážem presne popísať jeho podstatu. Čo mi vlastne chýba. Drobnosti. Že nemám koho pozdraviť vždy, keď otvorím dvere. Že nemám komu vyrozprávať zážitky, vyžalovať sa. Prebrať všetky tie čriepky, z ktorých sa skladá môj život. Ale hlavne tá absolútna dôvera. Bezpečie a azyl. Boh mi dal skvelého manžela, pretože vedel, že ho budem potrebovať. A ja som vďačná obom. Babinka ma mala komu odovzdať. Ale predsa.

Bytostne mi chýba v živote to jedinečné, čo babinka predstavovala. Čo môže odovzdať len človek, čo už všetko dal. Prežila som s ňou celý svoj život, a napriek tomu ma nikdy neprestávala prekvapovať. Nemala školy, nepoznala svet, nečítala múdre knihy. Napriek tomu mala naporúdzi vždy niečo originálne. Aj po rokoch, aj v jej rokoch. Veľmi ľutujem, že som až tak neskoro začala zapisovať toto vzácne dedičstvo. Ale som vďačná za každé slovo. Modlitby, veršovačky, zvyky-ani vyše deväťdesiat rokov nemalo šancu zahubiť jej pamäť. Keď si občas nevedela na niečo spomenúť, či už ako pokračuje pesnička, alebo ako jej otec žehnal rodinu pri štedrovečernom stole, či ako dieťa odprosovala rodičov po svätej spovedi, tak potom v najbližšie ráno mi hlásila, že už to vie.

Donekonečna by som vedela počúvať o jej živote. Tie milé historky z páračiek, detské nezbedy či mládežnícke zlomyseľnosti. Ale aj tie kruté, o vojne a zamykaní v izbe pred vojakmi, ktorí neprišli len oslobodzovať. Všetko o tom svete tak nedávnom a predsa tak vzdialenom. Hodnoty, priority, spôsob života. Keď vám spoločenskú vážnosť dávala farba stužky vo vašich vlasoch. Bola to najnapínavejšia knižka môjho života. Neopakovateľná konfrontácia všeobecne prezentovanej a prijímanej predstave o vtedajšom živote a svedectvo z prvej ruky. Občas som sa cítila ako dobrodruh, bádateľ a tajný agent v jednej osobe. A kto by neocenil roztomilé historky o vlastnej mamke, ktoré by ona z výchovných dôvodov nikdy nevyniesla na svetlo :).

Môže toto všetko niekto alebo niečo nahradiť?

Mám rada kostolíky. Rada sa opriem o ich múry. Dodávajú mi dôveru a bezpečie.  Hoci ku kostolíku prídeme prvýkrát, pristupujem k nemu ako k priateľovi. Vypočuje ma, ochráni, nezradí. Nepátrala som prečo je to tak. Myslela som, že je to tým, že sú v peknej prírode, sú jednoduché, skromné, proste veľmi pekné miesta. Viazali sa k nim výlety, boli svedkami zrenia nášho vzťahu a neskôr manželstva. Prečo by som ich nemala mať rada?

Ale len celkom nedávno som si nevdojak uvedomila, prečo sú mi také blízke. Sú totiž ako moja babinka. Svedkovia čias. Nemenia sa, ani keď k ním prídeme po dlhšom čase. Naše najmilšie vždy rovnako čakajú, rovnako sa vynoria za tou poslednou zákrutou, na konci poľa či vinohradu, na vrchu kopca či naopak dole pod ním. Milujem ten prvý pohľad. Viem, že tam budú. Že ich budem môcť pozdraviť s takou istotou, ako som doma donedávna otvárala dvere s pozdravom na perách.

Dnes každý deň pálim sviečku. Miesto pozdravu.

Nedávno sme boli fotiť kostolík v dedinke, kde sme boli prvý raz. Bol to jednodenný výlet a chceli sme toho ešte veľa stihnúť, po zimnej odmlke bolo treba doplniť vyprázdňujúci sa archív, a tak sme sa dlho nezdržali. Na autobusovú zástavku sme došli v malom predstihu, poučení bohatými skúsenosťami s nevyspytateľnosťou spojov hromadnej dopravy. Na lavičke sedela babička.

Obvykle by som povedala - staršia pani, ale toto bola proste babička. Začínali sa prvé teplejšie dni a zjavne ju vylákali trochu sa zohriať alebo možno prehodiť pár slov so známymi. Nerušili sme, urobiť si trochu poriadok v plecniakoch, hlavne fotobatohu sa dalo celkom pohodlne aj na zemi. Keď nás oslovila, aby sme si sadli, poďakovali sme sa, ale keďže lavička nebola veľmi veľká, chceli sme jej nechať priestor. Ale čosi sa vo mne dialo. Nevedela som však, čo to presne bolo. Len neskôr som pochopila odkiaľ mi ten pocit bol taký dôverne známy.

Bol to pokoj. Ten silný, neskutočný pokoj. Keď všetko zastane a nič sa nemôže stať. Dôvera napriek neznámemu. Ako pri kostolíku, ku ktorému som pristúpila prvý raz a beztak akoby to bolo už nespočetnekrát. Keď sa babička po chvíli ozvala opäť a ponúkla nám sedenie, myslela som, že ju uistím, že je to v poriadku a radi postojíme. Moje praktické myslenie však predbehla čistá prirodzenosť. Akoby vedená niekým nadomnou som si bez váhania prisadla k babičke a v ten istý moment som vedela, že to tak malo byť.

Babička sa usmiala a lišiacky pošepla - to je za rovnaké peniaze, či stáť alebo sedieť. A bola moja. Dar z nebies. V tej chvíli nebolo možné, aby Boh neexistoval. Každé jej slovo, pohyb, úsmev, pohľad. Bola vo veku mojej babinky, ale nielen to musel byť dôvod, prečo museli byť z rovnakej Božej série. Presne ako ona priznala, že ju trápia nohy, ale vzápätí len pohodila rukou, že čo už, aspoň že tak je, ako je. Ľudia nemusia mať ani polovičku ich rokov aby sa sťažovali, bedákali a preklínali svoj ťažký osud. Ale moje babinky boli vďačné, že je, ako je. Hlavne, že nie som na obtiaž - povedala babička a mne sa mihli pred očami tisíce spomienok.

Moja babinka sa vedela sťažovať a ľutovať iba jedinú vec, že sa trápime kvôli nej my. Keď babička zo zástavky len mávla rukami nad svojou bolesťou, čas sa vracal stále dookola. Šibalské iskierky v ubolených očiach. Úplne podvedome som ju hladila po nohách, ako tú svoju, keď som sedela pri jej posteli. Objala som ju okolo chrbta a až keď som si uvedomila, že za chvíľu musíme ísť a začala som horúčkovite premýšľať, čo babičke dať ako pamiatku za jej obrovský dar pre mňa, všimla som si, ako silno drží moju ruku vo svojej. Dotýkali sme sa navzájom tak pevne a vrelo, pričom sme o tom ani nevedeli.

Len veľmi ťažko som pustila jej ruku, aby som mohla v bočnom vrecku plecniaka nájsť malý drevený desiatok s anjelikom, ktorý som vzápätí babičke vtisla do dlane. Prirodzene namietala, že si ho nemôže vziať, ale nikdy som o ničom nebola tak isto presvedčená. Autobus prišiel a mne srdce šalelo smútkom aj radosťou zároveň. Ešte raz som pevne babičku objala. Mávala nám.

Je to vôbec možné. Bolo to len pár minút. Úplne neznámy človek. A predsa tak dôverne známy.

Ďakujem Bohu za babinky a kostolíky. Že sú stále rovnaké. Za pokoj, bezpečie a istotu. Vždy keď sa ráno modlím, prosím za dušu mojej babinky a teraz nezabudnem pridať aj požehnanie pre „moju babičku“ z Lehoty. Dúfam, že som jej aspoň z časti dala toľko, čo ona mne. Nechala som jej anjelika, ale ona bola pre mňa skutočným poslom z neba.

Alexie