O zmiznutom kostolíku (naša babinka tu už nie je)

Raz sa mi sníval zvláštny sen. Kostoly, kade tade po svete (neviem či celom alebo len v určitej oblasti, technické detaily moje podvedomie veľmi neriešilo) boli len akoby vysunutými jednotkami hlavného, centrálneho kostola. Nie však správne, ako filiálky diecézy, ale doslova. Keď sa blížila svätá omša, vošli ste do ktorejkoľvek "pobočky" a tá sa potom, v danú hodinu akýmsi lanovkovým systémom premiestnila a zapadla na svoje miesto, čím sa vytvoril jeden obrovský kostol, kde sa potom slúžila svätá omša pre všetkých naraz.

Bol to futuristický, aj keď veľmi detailný sen, ktorý som si aj takto kompletne zapamätala, čo sa mi často nestáva. Nemal dej, bol len záznamom, ako dokument čo pozeráme v televízii. Keď som sa zobudila, bola som nadšená, nadchýňala som sa nad originalitou, praktickosťou a podobnými aspektami takéhoto riešenia prežívania duchovného života.

Mať po ruke "svoj malý kostolík," ale v prípade potreby a túžby byť poľahky súčasťou celého spoločenstva. Ja tiež občas potrebujem pri svätej omši pokoj, intimitu v úzkom kruhu a inokedy intenzívnejšie prežívam práve atmosféru más.

Ale postupom času, keď som si pri rôznych príležitostiach na tento sen spomenula, vnímala som viac jeho symboliku. Všetky naše potulky po kostolíkoch majú jednu spoločnú črtu. Či už ide o baziliku, ohromujúcu stavbu, drobný kostolík v kopcoch, či ruiny, rozpadnuté základy a občas už iba čistá tráva, pod ktorou len vďaka záznamom vieme, že odpočíva objekt nášho záujmu, vždy je tu niečo rovnaké.

To čosi v našom vnútri, čo otvára cestu našej dôvery. Že práve tu dostávame pozvanie zastaviť svoj svet. Ďakovať, prosiť, žiadať, kričať, tešiť sa i žialiť. Nie vždy to príde, nie vždy to ide. Neraz som už spomínala, že prezdobené katedrály pohltia moje zmysly natoľko, že obdiv a bázeň pred nimi zahlušia tiché túžby duše. Občas je zima, inokedy horúco, sme unavení alebo rozladení a len s vrcholným sebazaprením sme schopní nanajvyš odrecitovať notoricky známe slová modlitieb.

S rovnakým nasadením by som mohla predniesť aj text štátnej hymny. Ale táto možnosť, nech už ju využijeme akokoľvek alebo aj vôbec, tu vždy je. Na každom jednom takomto mieste. Samotné, ale súčasť čohosi väčšieho. Nie je dôležité, kde práve sme. Stačí málo a kolesá lanovky sa rozkrútia a naše modlitby budú dopravené na to správne miesto. Aj tie prapodivné rozdiely, čo vytvárajú malé svety v jednom, strácajú svoj význam.

Rovnako úprimne, odovzdane, ale aj s nepokojom a bezmocným hnevom som otvorila svoju dušu v katolíckych, evanjelických, kalvínskych a iných posvätných priestoroch a ešte nikdy do mňa blesk neudrel. Je môj či ich Boh taký veľkorysý?

Ja som kresťan katolík - učili ma, a tak to hovorím dodnes. Prečo? Spýtajte sa mojej babinky a zbytok vám dopovedia saleziáni z petržalského strediska. Ale práve pre ten prvý dôvod, som si opäť raz spomenula na môj dávny sen. Mojej babinky sa to už totiž spýtať nemôžete. Ešte sa len učím žiť s týmto vedomím, ale práve preto som chcela vysloviť tieto slová.

Moja babinka tu už nie je. Akoby sa zrazu rozplynul jeden z kostolíkov, čo nás vždy spoľahlivo odviezli k cieľu vzájomnej dôvery. Na tento jeden už nikdy nenastúpime. Máme veľa iných možností a odvezú nás rovnako, ale miesto, kde býval ten jediný, už ostane navždy prázdne. Stavba sa nezrúti, ale už bude iná.

Aká bola naša babinka, čo pre nás znamenala, to boli slová, ktoré som vložila do poslednej rozlúčky s ňou. Aj keď to všetci dobre vedeli. Ale predsa, aspoň niečo cítim, že by malo odoznieť aj tu. Lebo babinka bola, je a bude práve tým kostolíkom, ktorý je jednoducho "naším." A hoci všetky sú prepojené a smerujú na rovnaké miesto, tento je výnimočný.

Pre mňa babinka nebola "prázdninová." Bola tu, keď som sa narodila, keď som začala chodiť do škôlky (dosť neskoro, keďže babinka sa starala), bola to ona, kto mi utekal odniesť zabudnutú desiatu do školy a kto bol prvý na rane, keď som sa vrátila domov z gympla nahnevaná na celý svet. Babinka, ktorá neváhala vstať o pol piatej ráno, aby mi spravila milovanú omeletu pred náročnými pracovnými dňami. Babinka, ktorá sa so mnou tešila, smiala, smútila aj plakala. Babinka, ktorá v takmer devätdesiatych rokoch venčila môjho psa, a spolu s ním si nedôverčivo premieravala toho, o ktorom som prezradila, že mi narobil neplechu v srdci.

Nie, nemala som nezodpovedných rodičov, a babinka ich nemusela suplovať, ale nejako sa to tak vyvinulo, že ostala na striedačku pri svojich vnúčatách. Najskôr z rodiny do rodiny, a keď už nebolo koho kočíkovať, tak ostala pri nás. Naša babinka bola proste iná než všetky ostatné. Vykali sme jej, čo okolie nechápalo, ale čo mne bolo najprirodzenejšou vecou na svete.

Zvláštne puto úcty, ktoré nijako nebmedzovalo bezmedznú dôveru. Jediná osoba, ktorá bola pri mne celý môj život. S otcom som sa naposledy rozlúčila na prahu dospelosti, s mamou som už nebola denne, keď som začala novú etapu manželského života. Babinka ostala.Pilier môjho života, ktorý však už sám potreboval oporu. Nebola by som však schopná udržať sama ťarchu tejto klenby. Chcela som tu však byť tak, ako tu bola babinka vždy pri nás. Počúvala som, že je to prirodzené, priam žiadúce zabezpečiť babke opateru, splniť si tak svoju povinnosť do bodky a dokonale. Pre mňa nebolo.

Ona bola viac než babinkou, ja som chcela byť viac než vnučkou. Ďakujem Bohu, a ďakujem môjmu manželovi, že mi to bolo dopriate. Bola som unavená, bola som zúfala, pochybovala som. Ale teraz viem, že nič nemalo väčší zmysel. Babinka, aj v ťažkej chorobe, odovzdávala mi svoju poslednú lekciu života. Lekciu pokory. Žiadne slovo výčitky, sebaľútosti, hnevu. Trápila sa len pre naše trápenie. Bola tu stále s nami, a my s ňou. Do poslednej chvíle.

Daj, Bože, aby som nikdy nezabudla byť za to vďačná. Či už to bude v katedrále, kaplnke alebo v ruinách. Každý chceme od života niečo iné. Ja by som chcela prijať aspoň z časti takú poctu, akej sa dostalo našej babinke. Byť tak milovaná. Dokázať milovať tak, aby som bola takto milovaná. Za našou babinkou smútilo a bude smútiť veľa ľudí. Zo srdca a úprimne. Nielen blízkych. Vstúpila do života mnohým, hoci si toho sama nebola vedomá. Nesú ju vo svojich srdciach. Kus dobra v nich, je jej dobrom.

Neboli sme ešte na výlete, odkedy tu babinka už nie je s nami. Ťažko mi bude vratiť sa a nemať komu referovať, kde sme boli a čo sme zažili. Babinka nerozumela internetu, a beztak bola najvernejším fanúšikom našej stránky. Jediná v rodine, ktorá prijala našu vášen bez rozpakov a výhrad. Jej by som mohla vyrozprávať svoj sen. Výlety a práca na tejto stránke nás vždy bavili. A som rada, že každá výprava, každý článok, príspevok a aktivita majú v sebe od posledných vianoc pridanú hodnotu. Svoju patrónku. Našu babinku.

Alexie